Kde bolo, tam bolo...

Ako to už v príbehoch býva, dejú sa tam dobré aj nepríjemné veci... Čo taká Červená čiapočka? Nevyzeralo to sľubne, ale dopadlo to dobre. No a keby nám príbeh Červenej čiapočky mal pomôcť priblížiť začiatky Mysteria, vyzeralo by to v 5 bodoch asi takto... :)

1. Treba ísť za babičkou

Aj vám občas napadne, prečo vlastne Červená čiapočka (do budúcna ČČ) podnikla (sama!) strastiplnú cestu cez nebezpečný les za babičkou, kde na ňu k tomu ešte číhalo nebezpečenstvo, o ktorom nevedela? Rodina Čiapočkových chcela predsa spraviť dobrú vec!

Áno, aj my sme chceli doniesť košík jedla chorej babičke. Konkrétne priniesť novú zábavnú aktivitu do Bojníc známych hlavne zámkom, zoo, kúpeľmi, zámkom, zoo, kúpeľmi, zámkom, zámkom a ešte zoo.

Na únikovú hru, resp. escape room som narazila v Prahe, kde bývam, v čase, keď týmto novým tipom zábavy začínala pulzovať. Neviem, koľko z vás, čo toto čítate, už únikovú hru hralo, ale ak ste hrali, určite viete, že tá prvá vás buď brutálne nadchne na ďalšie hranie alebo úplne odradí. Tak môj prípad bol ten prvý. Veľké nadšenie a zážitky z mojej prvej som ihneď pozdieľala na najbližšej návšteve rodičov v Bojniciach.

Áno, vďaka kamarátovi mi napadlo sa takému projektu venovať ako bokovke v Prahe, ale v Bojniciach mi to ani na um neprišlo. To mamča. To ona vycítila potenciál. Nadchla sa už pri prvom rozprávaní: „To by sme mali spraviť v Bojniciach!“. Vidíte tú vetu? Nie „to by sa malo spraviť“ alebo „to by mal niekto robiť“, ale „MY SPRAVME“... To bola prvá iskra. Ja som sa trochu krútila. Ako budem na takej veci robiť z Prahy? Ako nám bude fungovať rodinné podnikanie? Máme na také niečo dosť schopností, sme pripravené investovať? No ale...čert ber obavy.

Áno, aj my sme chceli doniesť košík jedla chorej babičke. Konkrétne priniesť novú zábavnú aktivitu do Bojníc známych hlavne zámkom, zoo, kúpeľmi, zámkom, zoo, kúpeľmi, zámkom, zámkom a ešte zoo.

Dohodli sme si prvé dva kroky, že podľa toho uvidíme. Najprv sa mamina mala porozhliadnuť po nejakej lokalite v Bojniciach, potom sme si samozrejme museli spolu odžiť nejaké tie hry, nech jej zážitok nie je len sprostredkovaný... Toto bolo v júli 2015. Viete čo? V auguste 2015 boli oba body splnené. A tak už bolo jasné. Košík jedla babička od nás v Bojniciach (nie v Prahe) dostane.

2. Prídeš k babičke a tam vlk

Ľúbivá chalúpka, útulná, teplá, na kraji lesíka...V nej milá srdečná babička. Čo zlé by sa mohlo stať?

Koľkým z vás pri tejto rozprávke napadlo: „To toho vlka v posteli prezlečeného za babičku fakt nespoznala na prvý pohľad?“... No, aj ja som pri tejto pasáži od mala krútila hlavou. Teraz sa už ČČ divím trochu menej. Pomenovala by som to zaslepením z nadšenia.

A tak to bolo aj u nás. Našou chalúpkou boli podzemné priestory Meštianskeho domu na námestí v Bojniciach. Už od prvej návštevy sme vedeli, že priestor na náš zámer je ako vyšitý. Bojnické námestie, utajené podzemie, priestor na recepciu, dostatočný herný priestor, sociálky a hlavne... dom s príbehom. Predsa len, stavba zo 17. storočia musí mať to nejaké svoje skryté kúzlo.

A tak sme sa pustili do opráv pivničného zvlhnutého priestoru historickej pamiatky, ktorý bol viac ako 3 roky opustený a neudržovaný. Asi si tú vôňu a stav viete predstaviť. Ale my sme mali svoju predstavu, za ktorou sme šli! Hlavne vďaka šikovnosti mojej maminy sa rekonštrukcia hýbala naozaj rýchlo a dosiahla v rámci možností úžasných výsledkov. A teraz si hovoríte, no a kde je to ale? Kde je ten vlk?

Toľkokrát sme si kvôli tomuto miestu za 4,5 roka búchali hlavu. No aj tak to tam máme veľmi rady. Pazúre aj zuby na nás vyceril už čoskoro po otvorení. Nie že by sme nečakali, že tam nejaký vĺčik bude, ale keď sa ukázal v plnej sile, usadil nás na zadok. Neustále zatekanie, pleseň, ztuchnutie, ničenie rekvizít, nábytku, nákladné upratovanie, vetranie, vysúšanie... A znova dokola.

Ja nemám moc právo sa sťažovať, z Prahy sa denná údržba či riešenie havárií rieši ťažko, ale keby ste videli tie hodiny času, ktoré nad údržbou priestoru strávila moja mamina s naším tímom, aby bol z hygienickej stránky naozaj prístupný na koncept, ktorý máme, tak by ste krútili hlavou. Priestor je to krásny, mystický a k tomu - vydrený. Je to naša chalúpka, v ktorej sme hneď od začiatku čakali vľúdnu babičku. Ale najprv sme museli vyhnať vlka. Teda, stále mu ten kožuch prášime o-sto-šesť, nech tam babička môže v pokoji nažívať.

3. Prečo má Červená čiapočka červenú čiapočku?

„Aby sme ju lepšie videli...“ Nie, dobre... To vlk má preto také veľké oči. Ale aj tak, červený plášť na dievčatku je ústredný motív, ktorý sa v každom prevedení rozprávky nemení. A tak sme svoj názov a tému hľadali aj my. Čo nás bude charakterizovať? Ktorým smerom sa tematicky vydáme?

Prišlo to veľmi prirodzene. Zohľadniac lokalitu Bojníc aj priestor, ktorý sme získali, nám ani na um neprišlo brať inšpiráciu inde než v historických témach. Viete si predstaviť hru v tajomnom pivničnom priestore 80m od zámku, ktorá by začínala napr. „V Bojniciach pristálo UFO a domnievame sa, že mimozemšťania si tu niečo schovali...“ ... Nie, to nám nešlo po srsti.

Zabralo nám to prekvapivo len chvíľu a názov MYSTERIUM bol na svete. Chceli sme sa venovať tajomnu, osvieteniu, mystike, histórii... No a ako to bolo s hrou? Za obsah hier som zodpovedná ja. S maminou máme zodpovednosti rozdelené, no vždy všetko spoločne dolaďujeme. Keď chystáme hru, pošlem nejaký návrh príbehu. O čom by to tak mohlo byť. Keď sa nám to obom zdá ako niečo, čo sa hodí a k tomu nás to baví, pustíme sa do toho. Ja najprv vytvorím štruktúru hry, úlohy, zadanie, trochu si ich otestujem na rodine či kamarátoch (túto časť majú všetci moji blízky „najradšej“ :D ), a mamina potom pomáha s priestormi či prípravou rekvizít.

Téma alchýmie mi napadla hneď po vzhliadnutí priestorov. Vedela som síce, že podobnej témy sa už chytili v Česku, ale úprimne som verila, že Česko-Slovensko zvládne 2 hry s danou tematikou. Nadchli sme sa. Začali sme si načítavať všetko možné o alchýmii, hľadať obrázky, symboly, navštívili sme múzeum alchýmie atď... Chceli sme sa k téme priblížiť čo najviac. Nie len úlohami v hre. Chceli sme vás priestorom vtiahnuť do sveta alchýmie hneď od prekročenia prahu našich dverí.

Alchýmia a mystika ostali tak trochu naším červeným plášťom s kapucňou, aj keď sme naše zážitkové hry už rozšírili o ďalšie témy. Každopádne, všetky sú stále tajomné, mystické, historické a mohli a nemuseli sa stať... :)

4. Vďaka bohu za horára

Áno, všetci sme si vydýchli, keď do chalúpky nabehol statočný horár, vlkovi rozpáral brucho a z neho vyskočila zachránená ČČ aj babička. Pomohol zariadiť, aby misia „košík jedla pre starú babičku“ mala šťastný koniec.

U nás na žiadny koniec ešte nehráme, ale na „šťastné pôsobenie“. My tých horárov máme našťastie viac. Začnem u neskonale nápomocných rodinných príslušníkov (hlavne teda moja sestra a ocino), ktorí tu pre nás boli od začiatku na testovanie, názory, prípravy, kontakty a nie raz priložili ruku k dielu. Je to proste rodinné podnikanie a my si takto doma navzájom občas pomáhame :).

Tých našich „horárov“ je ešte ale oveľa viac. A medzi tých najbližších patria naše moderátorky. Hneď od začiatku sme vedeli, že „sprievodcovia zážitkom“ našich zákazníkov budú hrať a hrajú kľúčovú rolu. My môže len ďakovať vyššej moci, že nám do tímu už priskočilo na pomoc - či už na dlhšie alebo kratšie - niekoľko úžasných mladých osôb, ktoré pomohli MYSTERIUM posunúť tam, kde je. A keďže tento článok je o úplných začiatkoch, chcela by som v ňom poďakovať Majke, Gabike a Peťke, ku ktorým sa čoskoro pridala Julka, ktoré u nás ako úplne prvé začali moderovať. Za ich odvahu (predsa len sa s nami púšťali do nového projektu s nejasným miestom na výslní), prácu (to nie je len tak, moderovať zážitkovú hru, ale o tom v inom článku), pomoc pri úplne prvom dolaďovaní a úplne prvom budovaní a šírení mena.

Tím je veľmi dôležitý v každom podnikaní. My si prácu našich ľudí veľmi vážime, a tak by som sa k tejto téme rada vrátila ešte niekedy inokedy. Uvidíte, aká sranda je v rámci pracovnej náplne zamykať ľudí do pivnice a sledovať ich cez kamery :). Takže to boli naši „horári“.

5. Tajomný les, vlk v chalúpke, malé neozbrojené dievčatko, ešte nejaká nástraha?

Logika ČČ rozprávky môže byť sporná, ale rozprávky sa nerozporujú. Čo je ale isté je, že tam bolo nemálo nástrah, ktoré malo prekonať malé dievčatko, ktoré možno ani presne nevedelo, čo čakať. No, a tak nejak sa tie nástrahy postupne vynárali a vynárajú aj pred nami. Ale opäť, keďže toto je o začiatkoch (a nemá zmysel písať o zatvorených prevádzkach počas karantény), spomeniem možno len najväčšie prekvapenie (a opomeniem – pre vaše šťastie – pestrú tému podnikateľských nástrah v cestovnom ruchu a organizácii všetkých zapojených subjektov...).

V našom regióne sme boli úplne prvá úniková hra. Viete, čakali sme, že nový koncept zábavy sa bude ľuďom predstavovať ťažko, zvlášť keď o ňom veľa ľudí ani nepočulo alebo hlavne ho nemalo kde, či ako zažiť. Čo nás ale prekvapilo bolo, keď sme zistili, ako sa hry ľudia vlastne boja. Keď sme hru vysvetlili, veľmi často sme dostali od ľudí pozitívne reakcie a nadšené názory, no keď došlo na lámanie chleba, obranou pred osobnou účasťou boli vety ako: „Čo by si o mne pomysleli...“ „Čo ak to nebudem vedieť...“ „Ja už si nič nepamätám z hlbších znalostí...“ a mohla by som pokračovať ďalej.

Strach, domnienky, predsudky... fú, keby sme tým mohli platiť naše náklady, boli sme za vodou skôr, ako by ste povedali „Červená čiapočka“ :). Teraz je to už oveľa lepšie. Hra je oveľa známejšou. Ak ale niekto z vás náhodou stále presne nevie, čo čakať, aj o tom bude nejaký ďalší článoček. Hlavné je sa nebáť a nerobiť si predsudky o sebe či zážitku :).

A zazvonil zvonec a prvého článku je predsa len koniec.... :)

#mysteriumbojnice #bojnice #zaciatky #escaperoom #unikovahra #unikovehry #janka.mysterium #podnikanie #matkadcera #zazitkovehry #firewalking

@janka.mysterium @mysteriumbojnice